DANE

Ekonomická teória definuje dane ako povinné platby, ktoré predstavujú „bezekvivalentný transfer finančných zdrojov do štátneho rozpočtu“. To znamená, že daňoví poplatníci ich platia na základe zákonnej povinnosti bez toho, že by im vznikal – na rozdiel od poplatkov – nárok na akúkoľvek protislužbu.

V ostatných rokoch sa však začínajú objavovať výnimky z tohto pravidla, a to tam, kde možno pre jednotlivé skupiny platiteľov dostatočne presne kvantifikovať úžitky, ktoré sú im poskytované (napr. cestná daň).

Popri historicky najstaršej, prvotnej a stále najvýznamnejšej fiškálnej funkcii plnia dane v súčasnej dobe tiež ďalšie funkcie – regulačné, stimulačné, sociálne, v ostatných rokoch aj environmentálne.

Ak majú dane tieto funkcie dobre zabezpečovať, musia byť konštruované tak, aby vyhovovali nasledujúcim požiadavkám:

q       celkový daňový výnos musí dostatočne a pritom pružne kryť výdavky štátneho rozpočtu,

q       celkové daňové zaťaženie musí byť únosné, teda nesmie byť také vysoké, aby obmedzovalo ekonomický rozvoj alebo ničilo poplatníkov,

q       pôsobenie daní by malo byť pokiaľ možno ekonomicky neutrálne, malo by vytvárať rovnaké konkurenčné podmienky pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže,

q       pretože sú dane stanovené zákonnými normami, musia byť prijateľné tiež politicky; to znamená, že sa musia brať do úvahy rôzne sociálne a etické očakávania, zodpovedajúce momentálnemu rozloženiu politických síl v zákonodarných zboroch,

q       daňové predpisy musia byť jasné a dostatočne určité a zrozumiteľné, aby správa daní bola racionálna a nenákladná a možné daňové úniky minimálne.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že súhrn týchto požiadaviek je značne rozporuplný. Výsledná podoba konkrétnej daňovej sústavy tej ktorej krajiny je preto vždy kompromisom, viac alebo menej vzdialeným od ekonomického optima.

Historicky sa vyvinulo široké spektrum druhov daní, ktoré majú rôzne vlastnosti, dopady aj závažnosť. Možno ich členiť z najrôznejších hľadísk; vo vzťahu k problematike ochrany ŽP je významné predovšetkým rozdelenie z hľadiska dopadu dane (incidencie) na:

a)      priame dane (daň z príjmov) – daňové zaťaženie priamo a plne znáša platiteľ dane,

b)      nepriame dane (DPH, spotrebné dane) – daňové zaťaženie sa prenáša z platiteľa dane na iný subjekt (väčšinou na spotrebiteľa).

Pojmy dane a poplatky sa v problematike ochrany ŽP, najmä v anglosaskej oblasti, používajú veľmi voľne. Výrazom „eco-taxes“ sú často mienené dane i poplatky. Z predchádzajúceho textu je však zrejmé, že je potrebné tieto pojmy rozlišovať. Napr. platby jednotlivých konkrétnych znečisťovateľov ovzdušia za emisie majú jednoznačne charakter poplatkov. Naproti tomu platby, ktorými je v niektorých krajinách (Fínsko, Švédsko, Nórsko, Holandsko) zaťažená napr. produkcia, resp. dovoz fosílnych palív, majú charakter daní.

Dane a poplatky predstavujú odlišné ekonomické kategórie s odlišnými vlastnosťami a teda aj s inými predpokladmi pre optimálne využitie. Vďaka tomu sa však môžu vhodne dopĺňať, pokiaľ sú správne využité ako integrovaná súčasť systému nástrojov environmentálnej politiky.

Dane predstavujú klasický príklad, kedy je ekonomický nástroj postupne stále viac využívaný aj k presadzovaniu cieľov environmentálnej politiky. Na rozdiel od poplatkov nevyžadujú dôkaz príčinnej súvislosti medzi predmetom dane a poškodzovaním ŽP. Dane sú tiež zvyčajne ľahšie prijímané verejnosťou, pretože je nesporné, že je potrebné vytvoriť nejaký zdroj príjmov na riešenie problémov, predstavujúcich „verejné záujmy“.